Geomorfológia

    Z geomorfologického hľadiska patria Slanské vrchy do Alpsko – himalájskej sústavy, podsústavy Karpaty, provincie Západné Karpaty, subprovincie Vnútorné Západné Karpaty a do Matransko – slanskej oblasti. Celok Slanské vrchy sa ďalej člení na päť podcelkov: Šimonka, Makovica, Bogota, Mošník a Milič.

    Pohorie Slanské vrchy rozdeľuje Košickú kotlinu na západe od Východoslovenskej pahorkatiny na východe pohoria. Severnú hranicu tvorí Beskydské predhorie. Pohorie je tvorené niekoľkými vulkánmi: Zlatobanský stratovulkán, Makovica, Mošník, Strechový vrch, Bogota, Vápenica, Hradisko, Veľký Milič, Šebastovka, Košický Klečenov a Nomša.

    Najvyšším z podcelkov Slanských vrchov je Šimonka. Okrem Šimonky, najvyššieho vrchu s výškou 1092 m n. m. sú tu ďalšie tri vrcholy s výškou presahujúcou 1000 metrov nad morom.

    Územie Slanských vrchov má typický stredohorský ráz a je morfologicky veľmi pestré. Pôvodný vulkanický reliéf sa zachoval iba čiastočne, keďže sa jeho eróziou a tektonickými prejavmi vytvorili rozmanité tvary, nádherné hlboko zarezané doliny, strmé skalné steny a miestami až bralá. Horské skupiny Slanských vrchov sú oddelené sedlami. Obvodové časti územia tvoria zosuvy a v západnej časti sú to výplavové kužele. Východnú časť lemuje Podslanská pahorkatina, ktorá je podcelkom Východoslovenskej pahorkatiny. Územie je charakteristické mierne až stredne zvlneným reliéfom. Severná strana pahorkatiny prechádza do Toplianskej nivy a pokračuje Vranovskou pahorkatinou.